Bije či nebije ešte Petrove srdce? Výbornou previerkou, či je tomu tak, je Petrov veľmi obľúbený úsek prechádzky v dĺžke trvania bezmála jednej hodiny. Ten sa nachádza v katastri obce, kde má Peter od svojho narodenia trvalý pobyt a nechýbajú v ňom dva kopce pre Petra so zaujímavým stúpaním, pri zdolávaní ktorých sa občas zapotí.

Za posledné dva dni som takmer nepohol ani prstom, až na jednu maličkosť v sobotu, ktorou bolo kosenie záhrady benzínovou kosačkou. Ani to by sa neudialo, ak by s kosením nezačal Jano okolo 9-tej hodiny ráno. Rámus kosačky sa nedá prehliadnuť, obzvlášť ak ide o benzínovú kosačku a hlavne vtedy, ak kosič s kosačkou pobehuje hneď pri vašom dome, čo by kameňom dohodil. Vysedávať na terase a popíjať pivko alebo skôr kávu, lebo na pivko bolo ešte zavčasu, sa nedalo, tak si Peter v rámci dobrých susedských vzťahov zaumienil, že Jánovi pomôže. Veď logicky vzaté, ak prácu robia dvaja, tak s prácou musia byť o polovicu skôr hotoví, ak sú rovnako šikovní. A po rámuse o chvíľku nebude ani chýru, ani slychu. Ale hlavne preto, lebo Jano Petrovi pomohol pri zvážaní dreva a patrilo by sa, aj keď sa Petrovi zrovna veľmi nechcelo, lebo iba pred chvíľkou otvoril oči a vstal z postele, revanšovať sa. Jano bol totižto hlavný zainteresovaný pri zvážaní dreva spred dvoch týždňov. Ak by jeho nebolo, tak sa s drevom mordujem ešte dnes. Na moje počudovanie Jano ráznym vyjadrením nesúhlasil, aby som sa zapojil, že pomoc nepotrebuje. V jeho prípade ide o relax, o ktorý sa v inkriminovanú sobotu nechcel s nikým deliť.

Tak po cigarete, ktorú mi ponúkol a prehovorení niekoľkých viet, medzi ktorými nesmela chýbať veta, ako sa mu vodí, mi nič iné neostávalo, len sa vrhnúť do svojej záhrady, ktorá susedí hneď s Janovou. Na dovolenke, na ktorej, som sa posledné dva týždne takmer nezastavil. Až na jednu nedeľu, ktorú som hlavne pre neznesiteľné horúčavy preležal v posteli. Zaumienil som si, že po strate zamestnania budem doma viac oddychovať. Samozrejme, so zámerom hľadať si intenzívne novú prácu. Na pohyb ako taký však určite Peter nemieni zanevrieť, toho sa neopustím, pokiaľ to len bude možné.

Pre zaneprázdnenosť a doslova kruté horúčavy v dňoch od 25. júla, kedy Petrovi začala dovolenka, nedošlo až na jednu prechádzku za černicami k absolvovaniu mnou obľúbenej  prechádzky, ktorej súčasťou sú dva kopce. V týchto dňoch si túto prechádzku určite dožičím viackrát, lebo s drevom som už hotový a práce je pomenej. Prvý kopec, o niečo málo menej strmší ako ten druhý, som absolvoval okolo 18³⁰ dňa 14. augusta bez väčšej ujmy. Akú že to ujmu Peter spomína? Ide o to, že počas zdolávania kopca, nesmiem oddychovať. Zatiaľ sa mi to stalo iba raz, že som musel oddychovať, a to z dôvodu, že moje telo opantalo ochorenie, pravdepodobne išlo o prechladnutie.

Chôdza je pre mňa už dlhšiu dobu neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Na pravidelnú prechádzku nedám dopustiť. Uprednostňujem skôr terén so stúpaním, lebo chôdza po rovine pre mňa trénovaného nie je nijak zaujímavá. Aby som sa unavil, tak musím behať, čo veľmi neobľubujem. A chôdza 10 km mi zaberie oveľa viac času ako je hodinová prechádzka, ktorej súčasťou sú dve stúpania. Doma mám tých možností viacero. Najčastejšie využívam tú hodinovú, ktorej prvý  kopec má Peter 14. augusta za sebou a z ktorej je priložená fotografia.

Po následnom klesaní Peter zdoláva aj druhé stúpanie, ktoré je o niečo strmšie a na vrchole ktorého  v samom jeho závere počujem biť svoje srdce tak intenzívne, že jeho tlkot počuť snáď aj na niekoľko metrov. Rád túto náročnejšiu prechádzku opakujem práve pre tento efekt. Kto ho zažil, tak určite vie, o čom rozpravám a určite mi dá za pravdu, že tento efekt stojí za to zopakovať, kedy srdce začne pracovať viac z dôvodu väčšej námahy organizmu. Pri vysokých teplotách sa zvyknem aj zapotiť, čo mi nijak neprekáža, ak sa tak stane. Potením sa vraj vyplavujú všetky jedy z nášho organizmu. A keď sa deň predtým poriadne vypotím, tak potom na druhý deň, ak nepijem veľa vody, tak môžu byť  tropické teploty a Peter nevypotí ani kvapku potu. To mi vyhovuje, ak mám v pláne návštevu trebárs úradu práce, ako tomu bude zajtra, čiže pondelok, s úmyslom hľadania si práce, kde sa kumuluje stále dosť ľudí s podobným úmyslom a určite by im bolo nepríjemné, ak by si Peter v jednom kuse z čela utieral pot.  

Všetko má svoje plusy, ale aj mínusy. Taká prechádzka vo voľnej prírode prináša so sebou veľa nástrah. V jednom kuse vás môže otravovať poletujúci hmyz. Zrovna minule sa mi to prihodilo, ešteže som mal po ruke šiltovku, ktorou išlo šikovnejšie zahnať v jednom kuse obťažujúci hmyz. Ak vás napadne roj bonkov, pomôže podľa mojej skúsenosti, ak je v blízkosti les, vybehnúť do jeho porastu. Treba si dávať pozor, kam stúpate takmer pri každom kroku, lebo väčšinou ide o nerovný terén a nezriedka sa v teréne nachádzajú rôzne predmety od výmyslu sveta, ktoré zanechávajú po sebe nezodpovední ľudia. A tých je zatiaľ stále dosť. Keď už sme v lese nie na lúke, ale aj na tej, tak nás môže vystrašiť v lepšom prípade vysoká zver a nielen ja osobne som stretol už aj zajaca, líšku a iné tvory z ríše zvierat. S kým by som sa nechcel stretnúť v lese, je medveď, ten našťastie v našich končinách nepobýva.

Citát o zdraví:

Nemocné telo potrebuje lekára, nemocná duša priateľa.

-  Menandros -

Pekný deň prajem. 

Na sto metrov v behu ma nedohoníš, ani pri mojich 90 kg a 50 rokoch, pri nie tak dávnej nadváhe, ktorá je pre Petra už minulosťou.

Prečo sa Petrovi momentálne tak dobre vodí ako už dávno nie? A ako to robí, že sa má Peter tak na výbornu? Jednoducho, razantne som zatočil so svojím spôsobom života, aj keď s výsledkom môjho snaženia ešte nie som úplne spokojný. Výsledok sa dostavil, inak to ani nemohlo dopadnúť, lebo som sa preventívne snažil, aby som sa mal lepšie. Išlo o nadváhu spojenú s problémom ohľadom vysokého krvným tlakom. Odporúčanie od lekára, že by mi bolo treba schudnúť, som vyslyšal a dobre som urobil. Viac ako dva roky som chudol čo mesiac to 1 kg, avšak dával by som si veľký pozor, ak by ma chcel niekto nasledovať. Najlepšie by bolo zveriť sa odborníkový na slovo vzatému. Lebo medved ide o zásah do organizmu a chudnúť čo mesiac to 1 kg nie je prechádzka ružovým sadom. Z mojich skúseností viem, že to musí aj bolieť, ak niekto z vás prejaví záujem ubrať na váhe. Môžem to len odporučiť, ak sa k tomu odhodláte. Žije sa mi oveľa lepšie, neviem si to vynachváliť. A prečo to bolelo? Bolelo ma to najmä vtedy, keď som po celé dni takmer nič nejedol a pri výkone práce som doslova cítil na chrbte, ako zo mňa ubúda tuk, čo trochu bolí. 73 kg sa mi málilo, tak chcene som spôsobom ničnerobenia a prejedania sa  znova nabral na váhe. Momentálne mám 90 kg z pôvodných 103 kg a cítim sa, ako keby som mal ešte len 30 rokov. A nesťažujem sa takmer na nič, čo sa pohybu týka - čo sa pred 5 rokmi nedalo povedať. Určite sa k tejto téme, ako som sa dopracoval k 72 kg telesnej hmotnosti, budem vracať príspevkami. Musím zdôrazniť, že pôjde v niektorých prípadoch o metódy nezlučiteľné s normálnym spôsobom života.  Pre niekoho z vás možno aj nedosiahnuteľné postupy, ale na vašom mieste by som sa pokúšal znova a znova a začal by som v menšej miere. Ani mne to nešlo hneď a zrazu, taktiež som niekoľkokrát podľahol, napr. že som sa, aj keď som nechcel, prejedol. Spomínal som, že som takmer nič nejedol, áno, bolo to tak aj niekoľko dní za sebou, teraz je však tomu pravý opak. Jedlo mi chutí oveľa lepšie a oveľa viac toho zjem ako kedykoľvek predtým. A ako to robím, že nenaberám na #váha už takmer rok a pol? Veľa chodím pešo, ale hlavným Petrovym pomocníkom, že sa udržiavam v dobrej kondícii, je, že chodím do práce, v ktorej mám o fyzickú záťaž každý deň postarané.

Motivačný citát o živote :

Pracuj, když ostatní spí. Uč se, když ostatní paří. 

Pekný deň prajem.

Príbeh zo dňa 13. 04. 2022 (Cesta z práce domov na Slovensko)

Očividne málo jedla som si nachystal do vlaku na cestu z práce domov na Slovensko. Po dvoch hodinách z Pardubíc som bol taký hladný, že po zahliadnutí igelitky, v ktorej som mal nachystané jedlo, som neváhal siahnuť do tašky po dvoch rožkoch natretých maslom a paštétou. Spolu s dvomi jablkami sa po nich do polhodiny len tak zaprášilo. S touto výbavou, s akou som sa vydal na takmer štrnásťhodinovú cestu z Čiech z práce domov na Slovensko, len ťažko pri mojich deväťdesiatich kilogramoch bez ujmy v podobe minimálne úbytku hmotnosti docestujem domov. Môže sa stať všeličo. Napríklad to, že vysilený Peter, ktorý len ledva vidí na špičku svojho nosa, môže na nie zrovna ideálnom chodníku, čo sa povrchu týka, trebárs zakopnúť o vyvýšenú zámkovú dlažbu a následne nato spadnúť. Pri nešťastnom spadnutí si môžem, ak nie zlomiť nohu alebo ruku, tak aspoň silne poobíjať, čo by mohlo silno bolieť. Navyše, keď som ešte iba na českej strane a na severovýchod Slovenska je predo mnou ešte úctyhodných takmer asi tristopäťdesiat kilometrov. 

V robote, kde robím, je dobrým zvykom pri rôznych príležitostiach, medzi ktoré patrili aj tohtoročné veľkonočné sviatky, zamestnancov vo firme, vrátane externých, obdarovať pozornosťou. V pondelok keď som odchádzal z práce mi pri bráne do rúk vtisli bomboniéru veľkú ako svet s prianím príjemne prežitých sviatkov. Tá mi prišla vhod po siedmich hodinách cestovania vlakom, vrátane cesty autobusom z Hradca do Pardubíc a MHD autobusu, ktorý som využil v Hradci Králové, keď som sa chcel presunúť z ubytovne na železničnú stanicu, odkiaľ som kvôli výluke vlaku nastúpil do pripraveného autobusu. Nezjedol som ju celú, išlo sotva tak o jednu tretinu. S najväčšou pravdepodobnosťou ju však nedonesiem domov. Ocitne sa v Petrovom brušku hneď v Prešove, najneskôr v Bardejove. Som o tom hlboko presvedčený, že sa tak stane a že ešte budem jesť pokiaľ nedocestujem domov na jednej z týchto dvoch zastávok, ktoré sú nevyhnutné pre túto cestu. Lebo sily, aj keď nič nerobíme, trebárs iba sedíme, či chceme alebo nie, tak nám ubúdajú. A aby sa nestalo, že od hladu trebárs omdliem a peniažky, ešte nejaké mám, tak je viac ako pravdepodobné, že jesť ešte budem nielen bomboniéru, ale aj niečo navyše. Čo to bude, ešte neviem. 

Na základe môjho vyzvedania a inštrukcií, ktoré mi boli podané v Hradci Králové pri okienku pri kupovaní cestovného lístka, viem, že najdlhšiu prestávku z dôvodu čakania na vlakový prípoj do Bardejova, budem mať v Prešove. Prestávka bude trvať takmer hodinu, tak čas niečo málo pojesť určite bude, ak však dodržím cestovný poriadok. Znamená to, že budem na prestupoch veľmi obozretný a nezabudnem nastúpiť na vlak, ktorý hneď nadväzuje na prichádzajúci vlak. Alebo nedôjde k meškaniu vlaku. Už teraz viem, že pre dnešnú cestu to v Prešove bude úplne inak z dôvodu, že sme meškali vlakovým spojom z Česka. Išlo takmer o dvadsať minút v Púchove. Ale hlavne kvôli tomu, že som zvolil stratégiu a tou stratégiou bolo to, že vyčkám na ďalší spoj, ktorý mal odchod o hodinu a pol. Mohol som asi do desiatich minút nastúpiť na vlak so smerom na Žilinu a tam prestúpiť na vlakový spoj do Košíc. Bol som však unavený, jednak z toho, že som skoro ráno vstával a jednak z toho, že som spal sotva päť hodín. O ďalší prestup navyše som nejavil záujem. Určite som urobil dobre, že som zotrval v Púchove a vyčkal na ďalší spoj. Síce nebol čas si pozrieť mesto, lebo jeho centrum je na míle vzdialené od stanice. Verte alebo nie, prestávka mi prišla veľmi vhod. Krátil som si ju vysedávaním na lavičke pred stanicou a hľadaním obchodu s potravinami, lebo na bonboniéru som akosi zrovna nemal chuť. Na stanici, ale ani v jej tesnej blízkosti som okrem automatu na kávu nič nenašiel, čo sa poskytovania týchto služieb týka. Odpočinutý Peter vo vlaku z Púchova do Kysaku opäť stál v uličke pri dverách určených pre výstup. Vlak, v ktorom som sa určite nenudil, bol taktiež plný cestujúcich. Spoločnosť mi robili príjemne vyzerajúci ľudia, jednak tí, ktorí vystupovali a nastupovali do vlaku, ale boli aj takí, prevažne išlo o osôbky ženského pohlavia s najväčšou pravdepodobnosťou študentky, ktoré to mali namierené zo školy domov. V skupinkách minimálne po dvoch v jednom kuse debatovali a, obdobne ako ja, zvolili variantu, že do cieľovej stanice, do ktorej mali namierené vyčkajú v priestore pre výstup a nastúp. Tam okrem dverí pre výstup nájdeme trebárs aj „vecko“. 

Po osem a polhodinovom cestovaní v kombinácii autobus - vlak a po vystúpení v Kysaku, môj presun z Česka na Slovensko, kde je môj rodný kraj v zemepisných kuloároch nazývaný severovýchod Slovenska, ako keby čarovným prútom švihol, nabral oveľa rýchlejší spád. Nielen Peter, ale aj ostatní cestujúci sme narýchlo vystúpili. Doslova všetci, ktorí mali namierené na severovýchod, prebehli na nástupište s poradovým číslo štyri a nastúpili do zbrusu nového vlaku, ktorý na nás čakal z Košíc. Nie však dlho, išlo doslova iba o minúty, nanajvýš však päť až desať minút. Cieľovou zastávkou vlaku bola obec Lipany a mimo iných obcí tento vlak máva zastávku v krajskom meste Prešov, kde Peter zakaždým prestupuje, keď ide vlakom domov trebárs z Košíc, alebo Bratislavy na vlak do Bardejova. V Prešove som mal v úmysle prestúpiť aj v tento deň. Hneď po nastúpení do vlaku som zistil, že vlakové vozne sú plné cestujúcich, podobne ako to bolo z Púchova a z Pardubíc. Určite ma to nevyviedlo z miery, že som nenašiel miesto na sedenie. Veď keď som bez väčších problémov a bez ujmy na zdraví vydržal stáť s občasným podrepom štyri hodiny v predchádzajúcom vlaku, tak pätnásť minút stáť z Kysaku do Prešova ma predsa nemôže vyviesť z miery, povedal som si v duchu. V tejto, pre niekoho nie veľmi obľúbenej pozícii v stoji pri cestovaní vlakom, som nebol sám. Hneď, keď sa vlak pohýnal zo stanice, ma zaujal chlapec, ktorý stál hneď pri dverách, mohol mať tak osem rokov a je viac ako pravdepodobné, že bol rómskej národnosti. Stroho oblečený chlapec, ale v tvári v jednom kuse vysmiaty, ako keby mu nič nechýbalo. Zhovorčivosť tak tá mu určite nebola cudzia. Nezabudol ma pekne osloviť s tým, že moja, pre istú skupinu ľudí obrovitá postava, prekáža v uličke ostatným cestujúcim. Nevodil ma za nos, hovoril pravdu. Po obhliadnutí sa za seba som zistil, že hneď pri mne stáli netrpezliví človiečikovia túžiaci sadnúť si na ešte voľné miesto, ktoré Peter prehliadol. Jeho požiadavke som vyhovel, lebo nejavil záujem dostať sa do slovného konfliktu, trebárs – „ešte dlho budeme čakať, kým nás pustíte?“. „Možno neviete, ale my cestujeme už hodnú chvíľu a radi by sme sa usadili na voľné miesto, o ktoré ako na vás pozeráme, nejavíte záujem.“ Nezaváhal som, v sekunde unaveným cestujúcim, bolo totižto očividne na nich vidno, že sú unavení, som uvoľnil priestor pre ich aktivity vo vlaku. Cestujúci, ktorým som mal uvoľniť miesto, boli všímavejší ako Peter a voľné miesto na sedenie si ešte našli. 

Cesta oveľa menším vláčikom v menšej rýchlosti s niekoľkými zastávkami do Prešova, neviem ako ostatným cestujúcim, aspoň mne ubehla veľmi rýchlo, ale ešte rýchlejší mal priebeh prestupu v Prešove do Bardejova - cieľa mojej cesty vlakom, ako to bolo v Kysaku, na severovýchod Slovenska. Prestupovalo sa z vlaku do vlaku na tom istom nástupišti a aby toho nebolo málo, tak čas na prestup nám zodpovední za prepravu vytýčili na päť minút. V pohode sa to dalo stihnúť, lebo cestujúcich do Bardejova bolo oveľa menej a stačilo urobiť iba zopár krokov a boli sme vo vlaku. Aby som sa uistil, že ide o správny vlak, tak ešte pred vstupom do vozňa som sa nezabudol pozrieť na informačnú tabuľu, ktorá ma zakaždým na nástupišti navedie do správneho vlaku. Hneď po nastúpení do vozňa druhej triedy, v ktorej som cestoval zakaždým v tento deň, ma potešila skutočnosť, že som našiel voľné miesto na sedenie. Neváhal som usadiť sa do zánovných sedadiel vo výbornom stave, jednak vizuálne a jednak čo sa ich čistoty týka. Z tohto sedadla je vyhotovená moja fotografia, ktorú si rad uchovám ako pamiatku na chorobu covid-19 v niektorom z mojich fotoalbumov. Dúfam len, že najhoršie už máme za sebou a bude už len lepšie v blízkej budúcnosti, čo sa tohto nežiaduceho ochorenia týka, ktoré Petra obišlo a dúfam len, že bude obchádzať aj naďalej. Keďže stále pretrvávajú opatrenia slovenského krízového štábu ohľadom covidu-19, tak v sedadle sedím s rúškom FFP2. To je na Slovensku povinnosťou vo vlaku a v Česku tuším iba na dobrovoľnej báze. Ani sa im nečudujem, že zaviedli a naďalej pretrvávajú tieto nariadenia, veď podľa mojich zistení dennodenne z bezpečnostných dôvodov dezinfikujú vozne a to stojí nemalé finančné prostriedky. 

Do Bardejova - cieľa mojej cesty vlakom - som docestoval okolo 19⁴⁰, takže cesta z Prešova nám trvala hodinu. Či sme mali nejaké meškanie, to neviem. Nepokladal som za podstatné to zisťovať, lebo do odchodu autobusu, na ktorý som mal namierené, mi ostávalo ešte tridsaťpäť minút po zahliadnutí hodín na stanici v Bardejove. Chodím občas týmto vlakovým spojom do Prešova alebo späť a takmer zakaždým ma do cieľa cesty doviezol na minútu presne. Keďže mi ostávala nejaká tá minúta do odchodu autobusu a na bomboniéru, ktorá už určite bola roztopená, lebo vo vlaku bolo teplo, nemal som ani najmenšiu chuť, a teda ju pravdepodobne donesiem domov, tak som zašiel do obchodného domu s potravinami, že si niečo kúpim na zjedenie, aby som opätovne dostal organizmus po vyhladnutí do pohody, lebo o hlade a smäde už cestujem hodnú chvíľu. V Prešove som totižto nemal čas sa najesť, ako som predpokladal, lebo sme nečakali hodinu na vlakový spoj z dôvodu, že v Púchove kvôli meškanie som si urobil nečakanú prestávku, ktorá mi však padla na úžitok. Po dvadsaťminútovej ceste autobusom z Bardejova ma na rázcestí čaká chôdza do kopca asi kilometer a pol do rodnej obce. Keďže pred fyzickou záťažou radšej niečo vypijem ako zjem, v obchodnom dome, v ktorom regály praskali vo švíkoch, som si zo širokej ponuky zvolil ako povolený doping pivko a dobre som urobil, lebo mi stačilo a bolo akurát. 

Po príchode domov okolo dvadsiatej druhej hodiny som bol unavený na smrť. Aby som svoj organizmus aspoň sčasti dal do poriadku, kvalitne som sa najedol. Pred spaním nezvyknem jedávať, ale pre tentokrát som urobil výnimku. Po privítaní sa s mamkou som sa neváhal osprchovať a do hodiny uložiť do Petrovej obľúbenej postieľky, aby ráno, čo sa aj stalo, bol Peter v plnej sile. A s úsmevom na tvári začal svoj 7-dňový pobyt doma na Slovensku. To je všetko z môjho cestovania, takmer naprieč Českom a Slovenskom z práce na dovolenku domov na Slovensko. Možno nabudúce pôjdem autom, tak sa môžete, ak článok zaujal, tešiť spolu so mnou na ďalšie pokračovanie z tohto súdka o Petrovom cestovaní. 

Citát o práci pre dnešok : 

„Člověk přišel na svět proto, aby tady byl, pracoval a žil. Jen moudrý se snaží náš svět postrčit dál, posunout výš. A jen vůl mu v tom brání.“

Pekný deň prajem.

Nová zaťažkávacia skúška pre môj organizmus

Z času na čas na svojom blogu spomeniem v niektorých z mojich nasledujúcich článkov, ako som na tom s mojím zdravotným stavom po určitých opatreniach, ktoré nastali po komplikáciách spred štyroch rokov. Opatreniam som sa venoval počas celej tejto doby takmer denne. Že došlo k zlepšeniu, o tom nepochybujem, ale stálo ma to veľa času a námahy, čo však neľutujem. V článkoch sa vyjadrím textom, no určite nebude chýbať aspoň jeden obrázok k danej téme.

Čo by to bolo za vyjadrenie, ak by v ňom chýbali čísla. Preto určite spomeniem aj tie a budú v reálnych hodnotách.  Pôjde o krvný tlak, pulz, ale nezabudnem spomenúť ani svoju aktuálnu telesnú hmotnosť v kilogramoch. Tá totižto bola najväčším zdrojom mojich problémov týkajúcich sa môjho krvného tlaku. Do polroka som schudol čo mesiac to kilogram. Môj krvný tlak sa síce stabilizoval aj zásluhou liekov na posilnenie srdca, ale o ideálnych mnou vysnených hodnotách bolo ešte zavčasu rozprávať. A tak som nielen pokračoval v chudnutí, ale začal som sa intenzívnejšie venovať dĺžke spánku a skvalitneniu stravovacích návykov.

Na plné obrátky som hneď od začiatku môjho snaženia niečo pre seba urobiť zvýšil pohybovú aktivitu, a to v podobe chôdze. Po týchto opatreniach som po dvoch rokoch schudol pre mňa úctyhodných 30 kilogramov. Ale zásluhou jo-jo efektu som následne do roka, aj z dôvodu, že som nemal prácu, nabral 17 kilogramov. Keď moja hmotnosť dosiahla úroveň 73 kilogramov, ktoré som mal tak pred 30-timi rokmi, keď som ešte navštevoval školu v Bardejove, bol som oveľa obratnejší. Po opätovnom nabratí kilogramov na súčasných 90 kilogramov, z pôvodných 103 pred začatím korekcie hmotnosti, sa cítim oveľa lepšie, obrazne povedané „cítim sa ako ryba vo vode“. Určite k zlepšeniu môjho zdravotného stavu nemalou mierou prispelo aj to, že som sa po roku zapojil do pracovného procesu. Konkrétne išlo o mesiac júl v minulom roku.

Zdravotný stav sa u mňa  zlepšil až natoľko, že som v auguste nemohol vlastným očiam uveriť. Po päťdňovom dennodennom meraní krvného tlaku sa digitálny merač zachoval tak, že zakaždým zamrzol na navlas rovnakej hodnote, ktorá vyznela viac ako pozitívne v môj prospech. Tou hodnotou bol krvný tlak v číselnom vyjadrení 120 mmHg a pulz 80 úderov za minútu. Určite sa nebudem tejto téme venovať pravidelne, len ak sa udejú mimoriadne udalosti. A aké sú to mimoriadne udalosti pre mňa? Tak zlepšovať už asi nie je v mojom veku čo, ale ak by došlo k zhoršeniu môjho zdravotného stavu, tak následne nato urobím opatrenia a vyvodím z toho dôsledky. Či už dôjde k zlepšeniu alebo naopak k zhoršeniu môjho zdravotného stavu po opatreniach, sám som v očakávaní. Len dúfam, že to nebude tak skoro, najbližšie až za niekoľko rokov.

Problém s mojím zdravotným stavom, ktorý určite stojí za zmienku spomenúť, sa udial koncom minulého roka. Prečo sa tak stalo, že došlo k výkyvu môjho krvného tlaku smerom nahor? Musím podotknúť, že išlo o chvíľkovú nevoľnosť v trvaní niekoľkých dní so šťastným koncom. Hneď som totiž podnikol kroky, aby došlo k jeho náprave. O to radostnejšie sa s vami s touto mojou novou skúsenosťou podelím, lebo k náprave došlo za rekordne krátky čas, takmer bez námahy a pri minimálnych nákladoch.

Je streda 22. 12. 2021 a ja si môžem konečne vydýchnuť. Zdravotné ťažkosti v podobe podchladenia a s navýšeným krvným tlakom spred týždňa sú totižto po mojom päťdňovom úsilí zažehnané. Čo tomu predchádzalo a kedy došlo k zisteniu, že sa v mojom organizme deje niečo mimoriadne a pre môj organizmus nežiaduce? A navyše po bezproblémovom chode môjho organizmu v priebehu štyroch mesiacoch, kedy môj krvný tlak neprekročil hodnotu 130/85 mmHg?

Po príchode domov na Slovensko v sobotu minulý týždeň som sa necítil veľmi ideálne ako bežne. Tak ma napadlo, že vybehnem na horné podlažie nášho rodinného domu do obývacej izby, kde obvykle mávame v jednom zo šuplíkov tlakomer a zmeriam si krvný tlak. Urobil som dobre, lebo došlo k zisteniu, že sa môj krvný tlak mierne navýšil. V reči čísel išlo o hodnoty atakujúce hranicu 150/100 mmHg.

Už posledný týždeň v robote som na sebe badal, že akosi nič nestíham, ani nie tak v robote, ale v čase voľna. Je viac ako isté, že dôvody, prečo bolo tomu tak, boli tie, že som si nadelil veľa úloh, ktoré sa nedali stíhať za tak krátky čas. Asi jediné, čo som stíhal urobiť, bolo zájsť do obchodu, lebo jesť sa musí. A prečo som si úloh nadelil viac ako obvykle? Musel som, lebo v tomto týždni som cestoval domov a samotná príprava ma stála veľa námahy. Len také zakúpenie cestovného lístka mi ukrojilo viac ako jednu hodinu z môjho voľna, kedy som mohol oddychovať alebo si viac pospať. Zbaliť si kufor a nachystať sa na cestu, to mi môže trvať aj päť hodín. A keďže mám aj kamarátov, s ktorými sme z dôvodu ukončenia roka viac popili ako obvykle, pričom išlo o tvrdý alkohol, jeden deň som ponocoval v mrazivom počasí v uliciach mesta.

Presne z týchto dôvodov mi ostávalo menej času na spánok. Spánok mi chýbal aj počas cestovania. Síce som na hodnú chvíľku zaspal, ale nedá sa povedať, že spánok v sede je tým pravým ničím nenahraditeľným spánkom. Aby toho nebolo málo, na 15-hodinové cestovanie vlakom s prestupmi som sa obliekol veľmi stroho. Panovalo totižto mrazivé počasie, v ktorom sa odporúča zimný doplnok v oblečení a tým doplnkom sú spodky. Tie som na moju škodu nemal. A to bola v chladnom počasí s niekoľkými prestupmi, kedy som musel čakať na jednom z nich na ďalší spoj aj niekoľko desiatok minút, veľká chyba. Veľa stresových situácií počas týždňa, málo spánku a nezdravý spôsob života (konzumácia alkoholu) malo za následok podchladenie a zvýšenie krvného tlaku. Tento nežiaduci spôsob života v priebehu týždňa, možno dvoch, spôsobil, že došlo k zhoršeniu môjho zdravotného stavu.

Toto správanie sa odzrkadlilo na zvýšenej hodnote môjho krvného tlaku. Ako som to urobil, že sa môj zdravotný stav znova vrátil do normálnych koľají so stabilným krvným tlakom a pulzom? Po príchode domov, kde ma pred vstupnú bránu doviezol taxík a následnom zmeraní tlaku, som začal hneď s mnou osvedčenými postupmi, ktoré sú však vhodné len pre môj organizmus. Ak sa chce niekto držať týchto postupov, tak pokojne môže, ale iba po odbornej konzultácii u svojho lekára.

Najprv som sa kvalitne najedol, keďže naposledy som jedol v Prešove, keď som čakal na vlakový spoj do Bardejova pred 3 a pol hodinami. Samozrejme, že mi chutilo, lebo išlo o slovenskú kuchyňu a pod prípravu jedla sa podpísala moja mamka. Nemám žiadny problém s jedením, ak ide o tepelne upravené jedlo od bárs koho, ale od mojej mamky mi chutí jedlo najviac. A čo mi nachystala, keď už dopredu vedela že prídem? Polievka bola cícerová a ako druhý chod zvolila, čo dobre urobila, hrachový prívarok s opečenou klobásou a chlebíkom. Po najedení moje kroky viedli do mojej izby, kde som sa v rýchlosti vybalil, následne nato osprchoval a zaľahol do postele, v ktorej som zotrval až takmer do pondelkového rána. Chcel som dospať zameškané. Samozrejme nespal som vkuse, len som spal viac ako obvykle počas víkendu. Pil som aj oveľa viac vody ako obvykle. Pri podchladení mám v obľube čaj s citrónom a medom. Ten som do seba lial nepretržite. Ak odrátam spánok a z ďalších činností umývanie, jedenie či pozeranie televízie, tak čaj som za dva dni pil asi jednu hodinu. Keďže k náprave nedochádzalo podľa mojich predstáv, tlak sa síce trochu umúdril, ale stále to nebolo ono, tak som ešte vybral jedno balenie liekov obsahujúcich paracetanol. Až po ich požití a 7-hodinovom spánku sa ľady pohli a vývoj môjho zdravotného stavu nabral ten správny kurz.

Stačilo veľmi málo, iba sa poriadne vyspať, kvôli podchladeniu piť veľa vody a zdržiavať sa v teple. Po piatich dňoch sa môj zdravotný stav umúdril až natoľko, že po zmeraní krvného tlaku, ktorý mal hodnoty 130/85 mmHg s pulzom 80 úderov za minútu, som zostal milo prekvapený. Momentálne sa cítim výborne a som veľmi rád, že išlo iba o chvíľkovú nevoľnosť s následnou únavou organizmu, s ktorou som sa hravo vysporiadal.

Aké ponaučenie si musím vziať pre budúcnosť po týchto pre mňa nepriaznivých dňoch? Lepšie si organizovať svoje osobné voľno, viac sa venovať odpočinku po práci, neponocovať, ale radšej si pospať, menej holdovať alkoholu, hlavne tvrdému a ak panuje chladné počasie, tak sa lepšie obliekať.

Citát : „Lekár: Pán, ktorý prosperuje z choroby a zomiera v dobrom zdraví.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty/287048-ambrose-bierce-lekar-pan-ktory-prosperuje-z-choroby-a-zomiera-v/

Presný čas v mieste Stredná európa:

---

Ani sa Petrovi nesnívalo, že v tak pochmúrnom období, akým bol Covid-19, si Peter nájde prácu

Pri popíjaní kávy s cigaretou v ústach vo štvrtok okolo jedenástej hodiny doobeda sa mi nenazdajky do rúk dostali inzertné noviny, ktoré len pred chvíľou doručila poštárka. Išlo o noviny, v ktorých inzerenti inzerujú produkty od výmyslu sveta a medzi ktorými nechýbajú ani ponuky na pracovnú príležitosť. Nemusel som listovať celé noviny, hneď po prezretí niekoľkých listov mi do oka padla prvá pracovná ponuka. Tá sa mi pozdávala až natoľko, že som nezaváhal ani na sekundu a začal, keďže som mal po ruke telefón, hneď s vyťukávaním tel. čísla do mobilu. Po jeho zvolení a chvíľke vyčkávania sa mi v telefóne po mojom predstavení a požiadavke, čo potrebujem, ozval príjemný ženský hlas, ktorý mi oznámil, že prácu pre mňa majú a že sa môžem zastaviť v kancelárskych priestoroch ich agentúry na ústny pohovor hneď na nasledujúci týždeň v pondelok. 

Na pohovor som sa veľmi tešil, lebo som bol vo veľkom očakávaní, či už by bolo vyjadrenie kladné, alebo záporné. Prácu som potreboval, tak aby som bol úspešný,  som si na internete naštudoval, čo môžem očakávať za otázky ohľadom mojej totožnosti, ale nielen to, ale aj o mojich schopnostiach a prednostiach a doterajších pozíciách na pracovnom trhu. Víkend mi ubehol aj z tohto hľadiska veľmi rýchlo. Na pohovor som sa snažil doraziť včas, čo sa aj tak stalo. Pohovor trval asi pol hodinu a dopadol nad moje očakávanie. Vyjadrenie vyznelo v môj prospech s kladným vyjadrením, že prácu pre mňa majú a že ma zoberú do práce. Z viacerých ponúk som si vybral jednu z nich, s ktorou som, ak sa nato s odstupom času pozriem, relatívne spokojný. Že kladné vyjadrenie vyznelo v môj prospech a prácu som dostal, tak to bude asi najmä tým, že som sa na pohovor pripravoval cez víkend. Keďže mám takmer päťdesiat rokov, možno zavážilo aj to, že nepretržite až na malé výnimky pracujem tridsať rokov. Ponúkanú pracovnú pozíciu som s nadšením prijal a prísediacich verdikt ma potešil veľmi, lebo po strate zamestnania a takmer ročnom vylihovaní a takmer nič nerobení doma som sa neskutočne  nudil. Bol som úplne v koncoch so svojou fantáziou, ako si skrátiť čas, aby mal môj prežitý deň určitú kvalitu a bol som s výsledkom dňa aspoň trochu spokojný a nielen to, ale aby som bol aspoň trochu užitočný a vytváral nejaké hodnoty, keď už som na domácnosť takmer nič neprispieval, lebo moje príjmy ledva stačili na moje potreby. Ponúknutá práca nie je z môjho odboru. Vyučený som v stavebnom odbore, v ktorom som s malými prestávkami pôsobil takmer dvadsať rokov. Ale keďže som potreboval aj zmenu a chcel som okúsiť niečo nové, tak som prácu v strojárskom odvetví, ako pomocná pracovná sila, s nadšením prijal. 

Základné informácie, čo ma môže v robote čakať, mi boli podané hneď na ústnom pohovore. Ďalšie inštrukcie mi boli podané na mieste výkonu práce od školiacich osôb,  ktoré sú v tejto brandži na slovo vzatí odborníci. A keďže som nováčikom v tomto odbore, tak mi bolo povedané, že mi môžu vyhovieť a poskytnúť čas na zaučenie. Na úplný záver mi bolo taktiež oznámené a nesmierne ma to potešilo, že ak sa osvedčím a o pracovnú pozíciu prejavím záujem, tak sa spolupráca môže z jedného roka za istých podmienok predĺžiť na neurčito. Pravdepodobne všetko bude závisieť nielen od mojej odbornosti, ale pravdepodobne aj od vývoja a správania sa trhu s produktmi, ktoré fabrika vyrába. Či bude aj naďalej v budúcnosti o produkty z jej produkcie veľký záujem. O pozícii sa vyjadrovať nebudem, čo však môžem spomenúť je, že robím vo fabrike a obsluhujem stroj, ktorý zo surovín vyrobí behom niekoľkých minút hotový výrobok. A snáď nič nepokazím, keď spomeniem, že továreň vyrába automobilové komponenty pre renovované zahraničné automobilky. Firma pôsobí v Českej republike. Konkrétne ide o oblasť východných Čiech, v rušnom a modernom mestečku Hradec Králové. Mestečko, čo sa rozlohy týka, patrí medzi stredné veľké mestá s bližšie nešpecifikovaným počtom obyvateľov, ktoré má aj svoju bohatú históriu. 

Môj pokus, ako aj celý priebeh nájsť si prácu, mal rýchly spád. Vo štvrtok som vyťukával číslo do mobilu a v pondelok na nasledujúci týždeň som už absolvoval ústny pohovor a ešte v tento týždeň som zbalený cestoval vlakom smerom na západ Európy do Českej republiky. Cestovalo sa mi výborne, už aj preto, že rád cestujem, či už je to vlak, alebo autobus. Cesta trvala takmer 11 hodín. Prečo tak veľa, keď ide celkom iba o cca 550 km? Nezanedbateľný fakt, prečo mi cesta trvala takmer jedenásť hodín, je, že namiesto troch prestupov som musel absolvovať celkom štyri z dôvodu, že som si zakúpil lacnejšiu verziu cestovného lístka a aby toho nebolo málo, tak nás počas cesty v jej samotnom závere v dôsledku modernizácie železničnej trate neminula výluka. Keďže som sa zamestnal cez pracovnú agentúru, tak som sa nemusel takmer o nič starať, okrem cestovného lístka, ktorý som si musel na vlastné náklady kúpiť. O prácu, oblečenie, ubytovňu a jedlo vo fabrike bolo postarané.

Prvý pracovný deň prebiehal v pohodovej atmosfére a dopadol pre mňa viac-menej úspešne. Prečo viac-menej úspešne? Išlo skôr o zoznamovací deň s priestormi fabriky a absolvovanie viacerých školení, na ktorých som v dôsledku únavy z cestovania a nedostatočného spánku pôsobil unavene. To si všimol aj prednášajúci školiteľ a musel ma viackrát upozorňovať, aby som dával väčší pozor pri jeho výklade, že je to veľmi dôležité. Spánok v rozpätí piatich až šiestich hodín bol pre mňa očividne málo. Takže som bol veľmi rád, že môj prvý deň v novej práci trval iba päť hodín. Ale druhý deň sa už zarezávalo naplno pod dohľadom skúseného školiteľa, ktorý nás podrobne oboznamoval s výkonom práce.

Záučná doba trvá  štandardne tri týždne, ale nezriedka aj dlhšie. Prácu síce už pracovník vykonáva samostatne po mesiaci na pridelenom stroji, ale iba ako pomocná pracovná sila, ktorá je stále pod dohľadom pri výkone, aj keď už nepriamo. Na moje šťastie som sa uchytil, aj keď musím povedať, že som to nemal vôbec jednoduché a vylepšovať je stále čo aj napriek tomu, že vo fabrike už pracujem štvrtý mesiac. Nič iné mi neostáva, len naďalej na sebe pracovať, aby som si pracovnú pozíciu udržal aj naďalej, lebo s prácou som spokojný. V robote mi to ubehne „čo by dup“ už aj preto, lebo pracujem iba 7,5 hodín, v ktorých máme ešte tridsať minútovú prestávku. O robote v krátkosti len toľko. Ale s určitosťou sa ešte v nejakom z nasledujúcich článkov vrátim k tejto téme. To vám môžem sľúbiť. Čo ešte môžem spomenúť a nemalo by to prekážať, tak sú zamestnanci, ktorí na mňa, aj keď sa všetci ešte dobre nepoznáme, lebo je ich na desiatky a hneď niekoľkých národnosti, pôsobia dobrým dojmom. Nielen domáci a zo Slovenska, ale podľa mojich zistení z ich rozprávania, majú v tejto fabrike svoje miesto aj Poliaci a Ukrajinci a určite aj iné národnosti, s ktorými som zatiaľ nemal tú česť bližšie sa spoznať.

Počas takmer tridsaťročnej pracovnej aktivity som vystriedal hneď niekoľko zamestnaní a zamestnávateľov o ubytovniach a hoteloch ani nehovoriac. Takých bolo neúrekom, v ktorých mohol obsluhujúci personál, či už chcene, alebo nechcene, zhliadnuť moju prítomnosť. Moje dnešné ubytovacie zariadenie je, ako tomu ja nadávam „all inclusive“, v ktorom mi nič nechýba. Na izbe sme zatiaľ dvaja, ale kľudne sa môže nasťahovať aj tretí, lebo ide o priestrannú izbu, na ktorej nechýbajú okrem troch postelí, skrine a stôl, chladnička a samozrejmosťou je televízor. Že nám nechýbajú sprchy a umývadlá spolu s WC, tak to som už snáď ani nemusel spomenúť, veď dnes už tieto nevyhnutné zariadenia patria k povinnej výbave každého obdobného zariadenia. Áno, tomuto penziónu tieto štandardné a nevyhnutné zariadenia nechýbajú. Pre mňa je však veľkým prekvapením slušne vybavená kuchynka, ktorú okrem mňa využívajú aj ostatní spolubývajúci z času na čas, niečo malé uvariť, ako je to aj môj prípad. 

Čo sa týka môjho osobného voľna, tak z dôvodu, že sa momentálne iba oboznamujem s novým prostredím a prácou, po ktorej odpočívam, vo veľkej miere sa zdržiavam v ubytovni. Áno, našiel som si čas pozrieť sa do mesta a nahliadnuť do historickej časti. Z mesta som videl iba jeho malinký zlomok. Ide o moderné mesto, ako som už spomenul, na moje pomery rozľahlé s veľkými možnosťami pre oddych a relax. Čo som však zatiaľ mal možnosť zahliadnuť za tak krátky čas, tak môžem s čistým presvedčením prehlásiť, že sa mi v tomto meste páči. Keďže vykonávam fyzickú prácu, ktorá je vhodná pre fyzicky zdatných chlapov a keďže už nie som najmladší, tak potrebujem viac času na to, aby som sa zregeneroval, ako fyzicky tak psychicky, na nový pracovný deň. Tak aj preto mám menej času na prípadné oboznamovanie sa s mestom. V čase voľna, ktorého je tak akurát, prevažne oddychujem a pripravujem sa na ďalší pracovný deň. Zdržiavam sa vo veľkej miere buď na izbe, alebo vonku na terase s pivkom alebo šálkou kávy v ruke. Keď sa poberám do postele, lebo už je najvyšší čas, tak je u mňa dobrým zvykom už dlhšiu dobu dať si šálku čaju.

Na prechádzke

Keďže ide o mesto rozľahlé bližšie neznámym počtom obyvateľov, tak nebolo zatiaľ v mojich silách si ho pozrieť podrobnejšie. Poznám nanajvýš tak tri ulice, aj to iba z časti. Využil som príležitosť sa prejsť po jeho historickej časti, ale iba zo zvedavosti a iba na chvíľku, lebo som musel hneď bežať za povinnosťami ohľadom bankových produktov. Na námestí sa mi páčilo,  niekedy nabudúce sa  s vami určite rád podelím o jeho zaujímavosti. Trebárs krátkym článkom alebo peknou fotografiou s výstižným komentárom, napr. na mojom Instagrame. Z nočného života môžem spomenúť návštevu diskotéky. Za tri mesiace som stihol navštíviť diskotéku hneď dvakrát. Samozrejme, že sa mi páčilo, aj som tancoval, čo považujem za prekvapenie, lebo tanec nie je moja silná stránka. Potom to boli už iba obchody, nákupné centrá, ktorých je v tomto meste neúrekom. Nakupujem rád vo zvýšenej miere, v poslednej dobe okrem potravín aj zimné doplnky, lebo som sa ja nešťastník vybral do práce na ľahko, len s malým kufrom a najnutnejšími vecami. Čo mi urobilo veľkú radosť, tak že som pri kupovaní nabíjačky pre mobil v elektre naďabil na cestovnú žehličku za neuveriteľných ani nie 400 KČ. 

Teší ma, že mám prácu, aj s výplatou som spokojný. Za zarobené peniažky si predsa môžem kúpiť, čo potrebujem a načo mám chuť, tak kto by sa netešil. Čo ma mrzí a čo som chcel navštíviť a nepodarilo sa mi zrealizovať to, tak mi je ľúto, že som si nepozrel bližšie rieku Labe. Tá totižto preteká mestom. Na jednom z jej mostov som bol hneď niekoľko krát a stálo to za to, poviem vám ten výhľad, ale čo ma mrzí a čo som nemohol zrealizovať, tak turistickú atrakciu, o ktorej som sa dozvedel v televízii a ktorou je plavba výletnou loďou. Atrakciu zrušili kvôli výstavbe nového mostu nad riekou. Snáď mi to vyjde na budúci rok, keď dokončia nový most s predpokladom niekedy na jeseň.

Myslím, že som v krátkosti spomenul všetko, čo sa mojej novej pracovnej príležitosti týka, ale nebude to posledný vstup. Vidím to tak, že ich bude viac na túto tému, lebo je o čom písať. A možno mojimi nasledujúcimi vstupmi sa ⁷ zlepší aj môj obsah, čo sa kvality textového prejavu týka. Za ten sa vám, ak už to niekto číta, vopred ospravedlňujem.

 

Motto pre dnešok: Bez práce nie sú koláče

Taká obyčajná nedeľa

Je nedeľa 16. mája a mne sa po dlhšej prestávke chce znova vziať mobil do rúk s úmyslom vo Worde napísať niekoľko riadkov na môj blog. Pre tentokrát sa zameriam na stručný priebeh dňa, ktorý začnem vstávaním o 5.00 hod. a končiť budem plus-mínus nejaká tá minúta okolo 19-tej hodiny. Na záver dňa som si odmeral krvný tlak, tak ten tiež spomeniem. Nameraný tlak spomeniem v texte, ale doložím pre vierohodnosť aj jeho fotografiu. Krvný tlak si meriam raz za tri mesiace z dôvodu, že už nie som najmladší a aj preto, že som ešte len v nedávnej minulosti mal problém s jeho vyššími hodnotami.

S prebudením sa o 5-tej hodine ráno a bez budíka v poslednej dobe nemám žiadny problém, keďže sa prebúdzam o piatej už dlhšiu dobu. Že je tomu tak, vďačím najmä kvalitnému spánku. Ten sa mi upravil pravidelným pohybom v podobe práce okolo domu, keďže aj kvôli koronavirusu som momentálne doma a nechodím do práce.  Pomohli  aj prechádzky v slovenskej prírode raz týždenne, obvykle v nedeľu a skvalitnenie stravovacích návykov.

Po prebudení obvykle cvičím, ale keďže bola nedeľa a týždeň bol pre mňa fyzicky náročný, tak som cvičenie odložil na neskôr. Pobral som sa  rovno do kuchyne a urobil som si kávu, ktorú som vypil pri cigaretke. Nasledovali raňajky, pod ktoré som sa podpísal sám bez cudzej pomoci. Nešlo o zložitý úkon, určite to zvládne každý, kto si už skúsil uvariť aspoň čaj. Postup je nasledovný: položil som malý hrnček bielej farby, ktorý mám vyčlenený iba na prípravu detskej krupice a podobných vychytávok, akými je napr. kakao, na elektrický sporák. Do neho som nalial odhadom cca pol litra mlieka a hneď za studena som pridal tri polievkové lyžice detskej krupice. Popritom som nezabudol zapnúť sporák a potom vytrvalo neúnavne a do nemoty, najlepšie v jednom smere, som miešal drevenou vareškou, kým mlieko nezovrelo. Po zistení, že došlo naozaj k bodu varu, ešte chvíľku zotrvávam v miešaní. Mne sa osvedčila ani nie minútka, kým mi z mlieka po zovretí krupice z relatívne redšej tekutiny vznikne o niečo hustejšia konzistencia. Následne vypínam chutil, tak pridávam masielko, mám v obľube nielen v tomto prípade, ale aj v prevarenom mlieku. A na úplný záver pocukrujem kryštálovým cukrom, tiež nešetrím a cukrujem ostošesť. 

Keď mám všetko hotové,, ako má byť, začínam so stolovaním. Na raňajkách som si pochutil a mohol by som ich mať na stole aj obdeň. Považujem ich za výdatné raňajky, ak však nemáte nič na práci. Iba vylihovať, nanajvýš sa v papučiach pohybovať po dome, ako to bolo v mojom prípade v nedeľu 16. mája. V nedeľu sa u nás doma nepracuje, len oddychuje podľa vlastného uváženia. Všetka moja zvýšená  aktivita so zvýšeným pulzom bola ranná rozcvička po raňajkách, ktorá nasledovala po troche odpočinku, ktorý som si dožičil pri rannej hygiene pred umývadlom. Keď sa ráno umývam, stáva sa mi, že som hotový nezriedka aj po hodine. Zvýšený pulz som sa pobral stabilizovať do normálu v  obývacej izbe. Po  pracovnom týždni,* v ktorom prevládala fyzická práca, mi dobre padla mnou obľúbená poloha na chrbte na gauči, ktorý je hneď naproti televízoru. Ten je mojím dobrým spoločníkom okrem nedele nezriedka aj cez týždeň od 17-tej až do 23-tej hodiny. S výberom televízneho kanála som bol nadmieru spokojný. Nešlo síce o akčný film, ktorý je mojím obľúbeným žánrom, ale film z rodinného prostredia, v ktorom si zahral aj môj obľúbený herec a komik Lukáš Latinák. Film sa mi veľmi páčil, až natoľko, že sa mi nechcelo odbehnúť v čase reklamy si zapáliť cigaretu, alebo vypiť kávu, aby mi niečo neuniklo z deja filmu. Až na jednu výnimku, okolo 11-tej hodiny, kedy ma ani nie cigareta, ale hlad donútil navštíviť chladničku v kuchyni. Chladnička nesklamala, síce nepraskala vo švíkoch, ale vyberať bolo z čoho. Okrem salámy, mlieka a iných pochutín, ktoré mamka nakúpila v sobotu v našom obchode, som v nádobe na zeleninu naďabil na vodný melón. Aby som sa nenasýtil úplne a  chutil mi obed, tak si myslím, že som si správne zvolil. Za hodinku by už mohla doraziť mamka z kostolíka očistená od všetkých hriechov, ktoré za posledný týždeň napáchala. Keď skonzumujem melón, taká hodinka je postačujúca na to, aby bol žalúdok opäť  prázdny a nachystaný na obed, s ktorým sa pri sporáku od skorého rána popasovala moja mamka. Zvykneme jedávať  spoločne, aspoň na obed.

Nemohol som sa dočkať mamkinho návratu z kostola, tak niečo malé v podobe melóna mi dobre padlo. V nedeľu doobeda chodieva mamka spolu z ďalšími veriacimi v dedine na nedeľňajšie omše. Nebolo tomu inak ani v nedeľu 16-teho a keďže do jej návratu ešte nejaká tá minútka ostávala, tak mi nič iné neostávalo, len sa znova pobrať pred televízor, kde som vyčkal na jej príchod. Po ňom sme sa spoločne pustili do nedeľňajšieho menu, ktorým bola slepačia polievka a hlavné jedlo pečené kurča s ryžou a čerešňovým kompótom. Stolovanie prebiehalo ako obvykle v duchu našich pravidiel - kto varí obed, lebo občas aj ja varím v nedeľu, obvykle však iba druhé jedlo, nielen mamka, tak ten aj servíruje. Mám to rád, keď ma niekto obslúži s jedlom a nerobí mi problém aj vyčkať na druhé jedlo, ak som v predstihu s polievkou. Obed samozrejme chutil veľmi, lebo moja mamka varí veľmi dobre a podľa mojich chutí.

Po obede je u mňa dobrým zvykom v nedeľu si aspoň na hodinu oddýchnuť v polohe ležmo so zavretými očami. Neváhal som ani tentokrát a uložil som sa vo svojej izbe. V pláne mala byť jedna hodinka, ale dožičil som si viac z dôvodu, že som sa prebral až po troch hodinách. Pravdepodobným dôvodom mojej únavy bol namáhavý pracovný týždeň. Po prebudení sa a vykuknutí z okna došlo z mojej strany k zisteniu, že máme návštevu. Bola to moja mladšia sestra Majka v sólo výprave. Neváhal som ani na sekundu a pobral  z izby po schodoch na nižšie podlažie do kuchyne za návštevou. Veselo sme debatovali, jedli a popíjali asi hodinku, keď došlo k môjmu zisteniu, že prestalo vonku pršať, tak som neváhal a po ospravedlnení sa Majke pobral na prechádzku do nášho chotára. Vypotiť čaj a jedno pivko, ktoré som vypil. Aj som sa zapotil na prechádzke, ktorá je už neoddeliteľnou súčasťou môjho života po zdravotných komplikáciách. Urobil som dobre, že som sa pobral na prechádzku, aj keď hneď na jej začiatku bolo nad slnko jasné, že to nemusí dopadnúť najlepšie.  Prechádzka v trvaní necelej hodiny mi prospela veľmi a neľutujem ani to, že na záver som trošku zmokol. Na moje šťastie som utekať nemusel, len som zrýchlil krok, aby som nezmokol do nitky. A ani som nezmokol, aj v kroku som spomalil hneď v úvode, išlo iba o planý poplach, ako je pre mesiac máj typické, že môže pršať každú chvíľku v krátkych intervaloch.

Tak natešený, že som nezmokol, lebo išlo iba o slabý dážď v trvaní niekoľkých minút, pred ktorým sa dá zutekať, som sa vrátil domov. Keď som prišiel domov, na moje počudovanie, Marianku som našiel vo dverách vychystanú na odchod nabalenú domácimi vajíčkami. Aj sme sa pobozkali, Majka už je zaočkovaná ako aj ja, ale s rúškami, lebo opatrnosti nikdy nie je dosť. Po jej odchode do 19-tej hodiny ostávalo len zopár minút. Stihol som sa ešte osprchovať, sprcha mi dobre padla po prechádzke. Po osprchovaní som sa znova uložil na svoje obľúbené miesto v obývacej miestnosti, ktorým je gauč a siaham po ovládači od televízora.

A to je všetko, čo som chcel pre dnešok opísať, čo sa mi prihodilo v nedeľu 16. mája 2021. Už musím končiť, ale nie že by nebolo o čom písať, ale mamka okrem toho, že výborne varí, ale aj výborne pečie a mne sa chce okoštovať jej orechový koláč, ktorý práve upiekla a ktorého vôňu cítim cez okno mojej izby. Sľuby sa majú plniť a ako som sľúbil hneď na začiatku, že v závere spomeniem svoj krvný tlak, tak jeho hodnota v kľudnom stave už rok neprekročila hodnotu 140/90 LDH. Po mojich opatreniach, ktorými  sú pohyb, viac spánku a zníženie hmotnosti, pohybuje sa niečo málo nad 130/80 LDH. Že je tomu tak a že nešvindľujem, fotku prikladám:  

 Motto: Čo môžeš urobiť dnes neodkladaj na zajtra.

 

S pozdravom Peter I.

Pekný deň prajem.