Očividne málo jedla som si nachystal do vlaku na cestu z práce domov na Slovensko. Po dvoch hodinách z Pardubíc som bol taký hladný, že po zahliadnutí igelitky, v ktorej som mal nachystané jedlo, som neváhal siahnuť do tašky po dvoch rožkoch natretých maslom a paštétou. Spolu s dvomi jablkami sa po nich do polhodiny len tak zaprášilo. S touto výbavou, s akou som sa vydal na takmer štrnásťhodinovú cestu z Čiech z práce domov na Slovensko, len ťažko pri mojich deväťdesiatich kilogramoch bez ujmy v podobe minimálne úbytku hmotnosti docestujem domov. Môže sa stať všeličo. Napríklad to, že vysilený Peter, ktorý len ledva vidí na špičku svojho nosa, môže na nie zrovna ideálnom chodníku, čo sa povrchu týka, trebárs zakopnúť o vyvýšenú zámkovú dlažbu a následne nato spadnúť. Pri nešťastnom spadnutí si môžem, ak nie zlomiť nohu alebo ruku, tak aspoň silne poobíjať, čo by mohlo silno bolieť. Navyše, keď som ešte iba na českej strane a na severovýchod Slovenska je predo mnou ešte úctyhodných takmer asi tristopäťdesiat kilometrov.
V robote, kde robím, je dobrým zvykom pri rôznych príležitostiach, medzi ktoré patrili aj tohtoročné veľkonočné sviatky, zamestnancov vo firme, vrátane externých, obdarovať pozornosťou. V pondelok keď som odchádzal z práce mi pri bráne do rúk vtisli bomboniéru veľkú ako svet s prianím príjemne prežitých sviatkov. Tá mi prišla vhod po siedmich hodinách cestovania vlakom, vrátane cesty autobusom z Hradca do Pardubíc a MHD autobusu, ktorý som využil v Hradci Králové, keď som sa chcel presunúť z ubytovne na železničnú stanicu, odkiaľ som kvôli výluke vlaku nastúpil do pripraveného autobusu. Nezjedol som ju celú, išlo sotva tak o jednu tretinu. S najväčšou pravdepodobnosťou ju však nedonesiem domov. Ocitne sa v Petrovom brušku hneď v Prešove, najneskôr v Bardejove. Som o tom hlboko presvedčený, že sa tak stane a že ešte budem jesť pokiaľ nedocestujem domov na jednej z týchto dvoch zastávok, ktoré sú nevyhnutné pre túto cestu. Lebo sily, aj keď nič nerobíme, trebárs iba sedíme, či chceme alebo nie, tak nám ubúdajú. A aby sa nestalo, že od hladu trebárs omdliem a peniažky, ešte nejaké mám, tak je viac ako pravdepodobné, že jesť ešte budem nielen bomboniéru, ale aj niečo navyše. Čo to bude, ešte neviem.
Na základe môjho vyzvedania a inštrukcií, ktoré mi boli podané v Hradci Králové pri okienku pri kupovaní cestovného lístka, viem, že najdlhšiu prestávku z dôvodu čakania na vlakový prípoj do Bardejova, budem mať v Prešove. Prestávka bude trvať takmer hodinu, tak čas niečo málo pojesť určite bude, ak však dodržím cestovný poriadok. Znamená to, že budem na prestupoch veľmi obozretný a nezabudnem nastúpiť na vlak, ktorý hneď nadväzuje na prichádzajúci vlak. Alebo nedôjde k meškaniu vlaku. Už teraz viem, že pre dnešnú cestu to v Prešove bude úplne inak z dôvodu, že sme meškali vlakovým spojom z Česka. Išlo takmer o dvadsať minút v Púchove. Ale hlavne kvôli tomu, že som zvolil stratégiu a tou stratégiou bolo to, že vyčkám na ďalší spoj, ktorý mal odchod o hodinu a pol. Mohol som asi do desiatich minút nastúpiť na vlak so smerom na Žilinu a tam prestúpiť na vlakový spoj do Košíc. Bol som však unavený, jednak z toho, že som skoro ráno vstával a jednak z toho, že som spal sotva päť hodín. O ďalší prestup navyše som nejavil záujem. Určite som urobil dobre, že som zotrval v Púchove a vyčkal na ďalší spoj. Síce nebol čas si pozrieť mesto, lebo jeho centrum je na míle vzdialené od stanice. Verte alebo nie, prestávka mi prišla veľmi vhod. Krátil som si ju vysedávaním na lavičke pred stanicou a hľadaním obchodu s potravinami, lebo na bonboniéru som akosi zrovna nemal chuť. Na stanici, ale ani v jej tesnej blízkosti som okrem automatu na kávu nič nenašiel, čo sa poskytovania týchto služieb týka. Odpočinutý Peter vo vlaku z Púchova do Kysaku opäť stál v uličke pri dverách určených pre výstup. Vlak, v ktorom som sa určite nenudil, bol taktiež plný cestujúcich. Spoločnosť mi robili príjemne vyzerajúci ľudia, jednak tí, ktorí vystupovali a nastupovali do vlaku, ale boli aj takí, prevažne išlo o osôbky ženského pohlavia s najväčšou pravdepodobnosťou študentky, ktoré to mali namierené zo školy domov. V skupinkách minimálne po dvoch v jednom kuse debatovali a, obdobne ako ja, zvolili variantu, že do cieľovej stanice, do ktorej mali namierené vyčkajú v priestore pre výstup a nastúp. Tam okrem dverí pre výstup nájdeme trebárs aj „vecko“.
Po osem a polhodinovom cestovaní v kombinácii autobus - vlak a po vystúpení v Kysaku, môj presun z Česka na Slovensko, kde je môj rodný kraj v zemepisných kuloároch nazývaný severovýchod Slovenska, ako keby čarovným prútom švihol, nabral oveľa rýchlejší spád. Nielen Peter, ale aj ostatní cestujúci sme narýchlo vystúpili. Doslova všetci, ktorí mali namierené na severovýchod, prebehli na nástupište s poradovým číslo štyri a nastúpili do zbrusu nového vlaku, ktorý na nás čakal z Košíc. Nie však dlho, išlo doslova iba o minúty, nanajvýš však päť až desať minút. Cieľovou zastávkou vlaku bola obec Lipany a mimo iných obcí tento vlak máva zastávku v krajskom meste Prešov, kde Peter zakaždým prestupuje, keď ide vlakom domov trebárs z Košíc, alebo Bratislavy na vlak do Bardejova. V Prešove som mal v úmysle prestúpiť aj v tento deň. Hneď po nastúpení do vlaku som zistil, že vlakové vozne sú plné cestujúcich, podobne ako to bolo z Púchova a z Pardubíc. Určite ma to nevyviedlo z miery, že som nenašiel miesto na sedenie. Veď keď som bez väčších problémov a bez ujmy na zdraví vydržal stáť s občasným podrepom štyri hodiny v predchádzajúcom vlaku, tak pätnásť minút stáť z Kysaku do Prešova ma predsa nemôže vyviesť z miery, povedal som si v duchu. V tejto, pre niekoho nie veľmi obľúbenej pozícii v stoji pri cestovaní vlakom, som nebol sám. Hneď, keď sa vlak pohýnal zo stanice, ma zaujal chlapec, ktorý stál hneď pri dverách, mohol mať tak osem rokov a je viac ako pravdepodobné, že bol rómskej národnosti. Stroho oblečený chlapec, ale v tvári v jednom kuse vysmiaty, ako keby mu nič nechýbalo. Zhovorčivosť tak tá mu určite nebola cudzia. Nezabudol ma pekne osloviť s tým, že moja, pre istú skupinu ľudí obrovitá postava, prekáža v uličke ostatným cestujúcim. Nevodil ma za nos, hovoril pravdu. Po obhliadnutí sa za seba som zistil, že hneď pri mne stáli netrpezliví človiečikovia túžiaci sadnúť si na ešte voľné miesto, ktoré Peter prehliadol. Jeho požiadavke som vyhovel, lebo nejavil záujem dostať sa do slovného konfliktu, trebárs – „ešte dlho budeme čakať, kým nás pustíte?“. „Možno neviete, ale my cestujeme už hodnú chvíľu a radi by sme sa usadili na voľné miesto, o ktoré ako na vás pozeráme, nejavíte záujem.“ Nezaváhal som, v sekunde unaveným cestujúcim, bolo totižto očividne na nich vidno, že sú unavení, som uvoľnil priestor pre ich aktivity vo vlaku. Cestujúci, ktorým som mal uvoľniť miesto, boli všímavejší ako Peter a voľné miesto na sedenie si ešte našli.
Cesta oveľa menším vláčikom v menšej rýchlosti s niekoľkými zastávkami do Prešova, neviem ako ostatným cestujúcim, aspoň mne ubehla veľmi rýchlo, ale ešte rýchlejší mal priebeh prestupu v Prešove do Bardejova - cieľa mojej cesty vlakom, ako to bolo v Kysaku, na severovýchod Slovenska. Prestupovalo sa z vlaku do vlaku na tom istom nástupišti a aby toho nebolo málo, tak čas na prestup nám zodpovední za prepravu vytýčili na päť minút. V pohode sa to dalo stihnúť, lebo cestujúcich do Bardejova bolo oveľa menej a stačilo urobiť iba zopár krokov a boli sme vo vlaku. Aby som sa uistil, že ide o správny vlak, tak ešte pred vstupom do vozňa som sa nezabudol pozrieť na informačnú tabuľu, ktorá ma zakaždým na nástupišti navedie do správneho vlaku. Hneď po nastúpení do vozňa druhej triedy, v ktorej som cestoval zakaždým v tento deň, ma potešila skutočnosť, že som našiel voľné miesto na sedenie. Neváhal som usadiť sa do zánovných sedadiel vo výbornom stave, jednak vizuálne a jednak čo sa ich čistoty týka. Z tohto sedadla je vyhotovená moja fotografia, ktorú si rad uchovám ako pamiatku na chorobu covid-19 v niektorom z mojich fotoalbumov. Dúfam len, že najhoršie už máme za sebou a bude už len lepšie v blízkej budúcnosti, čo sa tohto nežiaduceho ochorenia týka, ktoré Petra obišlo a dúfam len, že bude obchádzať aj naďalej. Keďže stále pretrvávajú opatrenia slovenského krízového štábu ohľadom covidu-19, tak v sedadle sedím s rúškom FFP2. To je na Slovensku povinnosťou vo vlaku a v Česku tuším iba na dobrovoľnej báze. Ani sa im nečudujem, že zaviedli a naďalej pretrvávajú tieto nariadenia, veď podľa mojich zistení dennodenne z bezpečnostných dôvodov dezinfikujú vozne a to stojí nemalé finančné prostriedky.
Do Bardejova - cieľa mojej cesty vlakom - som docestoval okolo 19⁴⁰, takže cesta z Prešova nám trvala hodinu. Či sme mali nejaké meškanie, to neviem. Nepokladal som za podstatné to zisťovať, lebo do odchodu autobusu, na ktorý som mal namierené, mi ostávalo ešte tridsaťpäť minút po zahliadnutí hodín na stanici v Bardejove. Chodím občas týmto vlakovým spojom do Prešova alebo späť a takmer zakaždým ma do cieľa cesty doviezol na minútu presne. Keďže mi ostávala nejaká tá minúta do odchodu autobusu a na bomboniéru, ktorá už určite bola roztopená, lebo vo vlaku bolo teplo, nemal som ani najmenšiu chuť, a teda ju pravdepodobne donesiem domov, tak som zašiel do obchodného domu s potravinami, že si niečo kúpim na zjedenie, aby som opätovne dostal organizmus po vyhladnutí do pohody, lebo o hlade a smäde už cestujem hodnú chvíľu. V Prešove som totižto nemal čas sa najesť, ako som predpokladal, lebo sme nečakali hodinu na vlakový spoj z dôvodu, že v Púchove kvôli meškanie som si urobil nečakanú prestávku, ktorá mi však padla na úžitok. Po dvadsaťminútovej ceste autobusom z Bardejova ma na rázcestí čaká chôdza do kopca asi kilometer a pol do rodnej obce. Keďže pred fyzickou záťažou radšej niečo vypijem ako zjem, v obchodnom dome, v ktorom regály praskali vo švíkoch, som si zo širokej ponuky zvolil ako povolený doping pivko a dobre som urobil, lebo mi stačilo a bolo akurát.
Po príchode domov okolo dvadsiatej druhej hodiny som bol unavený na smrť. Aby som svoj organizmus aspoň sčasti dal do poriadku, kvalitne som sa najedol. Pred spaním nezvyknem jedávať, ale pre tentokrát som urobil výnimku. Po privítaní sa s mamkou som sa neváhal osprchovať a do hodiny uložiť do Petrovej obľúbenej postieľky, aby ráno, čo sa aj stalo, bol Peter v plnej sile. A s úsmevom na tvári začal svoj 7-dňový pobyt doma na Slovensku. To je všetko z môjho cestovania, takmer naprieč Českom a Slovenskom z práce na dovolenku domov na Slovensko. Možno nabudúce pôjdem autom, tak sa môžete, ak článok zaujal, tešiť spolu so mnou na ďalšie pokračovanie z tohto súdka o Petrovom cestovaní.
Citát o práci pre dnešok :
„Člověk přišel na svět proto, aby tady byl, pracoval a žil. Jen moudrý se snaží náš svět postrčit dál, posunout výš. A jen vůl mu v tom brání.“
Pekný deň prajem.
