Ani sa Petrovi nesnívalo, že v tak pochmúrnom období, akým bol Covid-19, si Peter nájde prácu

Pri popíjaní kávy s cigaretou v ústach vo štvrtok okolo jedenástej hodiny doobeda sa mi nenazdajky do rúk dostali inzertné noviny, ktoré len pred chvíľou doručila poštárka. Išlo o noviny, v ktorých inzerenti inzerujú produkty od výmyslu sveta a medzi ktorými nechýbajú ani ponuky na pracovnú príležitosť. Nemusel som listovať celé noviny, hneď po prezretí niekoľkých listov mi do oka padla prvá pracovná ponuka. Tá sa mi pozdávala až natoľko, že som nezaváhal ani na sekundu a začal, keďže som mal po ruke telefón, hneď s vyťukávaním tel. čísla do mobilu. Po jeho zvolení a chvíľke vyčkávania sa mi v telefóne po mojom predstavení a požiadavke, čo potrebujem, ozval príjemný ženský hlas, ktorý mi oznámil, že prácu pre mňa majú a že sa môžem zastaviť v kancelárskych priestoroch ich agentúry na ústny pohovor hneď na nasledujúci týždeň v pondelok. 

Na pohovor som sa veľmi tešil, lebo som bol vo veľkom očakávaní, či už by bolo vyjadrenie kladné, alebo záporné. Prácu som potreboval, tak aby som bol úspešný,  som si na internete naštudoval, čo môžem očakávať za otázky ohľadom mojej totožnosti, ale nielen to, ale aj o mojich schopnostiach a prednostiach a doterajších pozíciách na pracovnom trhu. Víkend mi ubehol aj z tohto hľadiska veľmi rýchlo. Na pohovor som sa snažil doraziť včas, čo sa aj tak stalo. Pohovor trval asi pol hodinu a dopadol nad moje očakávanie. Vyjadrenie vyznelo v môj prospech s kladným vyjadrením, že prácu pre mňa majú a že ma zoberú do práce. Z viacerých ponúk som si vybral jednu z nich, s ktorou som, ak sa nato s odstupom času pozriem, relatívne spokojný. Že kladné vyjadrenie vyznelo v môj prospech a prácu som dostal, tak to bude asi najmä tým, že som sa na pohovor pripravoval cez víkend. Keďže mám takmer päťdesiat rokov, možno zavážilo aj to, že nepretržite až na malé výnimky pracujem tridsať rokov. Ponúkanú pracovnú pozíciu som s nadšením prijal a prísediacich verdikt ma potešil veľmi, lebo po strate zamestnania a takmer ročnom vylihovaní a takmer nič nerobení doma som sa neskutočne  nudil. Bol som úplne v koncoch so svojou fantáziou, ako si skrátiť čas, aby mal môj prežitý deň určitú kvalitu a bol som s výsledkom dňa aspoň trochu spokojný a nielen to, ale aby som bol aspoň trochu užitočný a vytváral nejaké hodnoty, keď už som na domácnosť takmer nič neprispieval, lebo moje príjmy ledva stačili na moje potreby. Ponúknutá práca nie je z môjho odboru. Vyučený som v stavebnom odbore, v ktorom som s malými prestávkami pôsobil takmer dvadsať rokov. Ale keďže som potreboval aj zmenu a chcel som okúsiť niečo nové, tak som prácu v strojárskom odvetví, ako pomocná pracovná sila, s nadšením prijal. 

Základné informácie, čo ma môže v robote čakať, mi boli podané hneď na ústnom pohovore. Ďalšie inštrukcie mi boli podané na mieste výkonu práce od školiacich osôb,  ktoré sú v tejto brandži na slovo vzatí odborníci. A keďže som nováčikom v tomto odbore, tak mi bolo povedané, že mi môžu vyhovieť a poskytnúť čas na zaučenie. Na úplný záver mi bolo taktiež oznámené a nesmierne ma to potešilo, že ak sa osvedčím a o pracovnú pozíciu prejavím záujem, tak sa spolupráca môže z jedného roka za istých podmienok predĺžiť na neurčito. Pravdepodobne všetko bude závisieť nielen od mojej odbornosti, ale pravdepodobne aj od vývoja a správania sa trhu s produktmi, ktoré fabrika vyrába. Či bude aj naďalej v budúcnosti o produkty z jej produkcie veľký záujem. O pozícii sa vyjadrovať nebudem, čo však môžem spomenúť je, že robím vo fabrike a obsluhujem stroj, ktorý zo surovín vyrobí behom niekoľkých minút hotový výrobok. A snáď nič nepokazím, keď spomeniem, že továreň vyrába automobilové komponenty pre renovované zahraničné automobilky. Firma pôsobí v Českej republike. Konkrétne ide o oblasť východných Čiech, v rušnom a modernom mestečku Hradec Králové. Mestečko, čo sa rozlohy týka, patrí medzi stredné veľké mestá s bližšie nešpecifikovaným počtom obyvateľov, ktoré má aj svoju bohatú históriu. 

Môj pokus, ako aj celý priebeh nájsť si prácu, mal rýchly spád. Vo štvrtok som vyťukával číslo do mobilu a v pondelok na nasledujúci týždeň som už absolvoval ústny pohovor a ešte v tento týždeň som zbalený cestoval vlakom smerom na západ Európy do Českej republiky. Cestovalo sa mi výborne, už aj preto, že rád cestujem, či už je to vlak, alebo autobus. Cesta trvala takmer 11 hodín. Prečo tak veľa, keď ide celkom iba o cca 550 km? Nezanedbateľný fakt, prečo mi cesta trvala takmer jedenásť hodín, je, že namiesto troch prestupov som musel absolvovať celkom štyri z dôvodu, že som si zakúpil lacnejšiu verziu cestovného lístka a aby toho nebolo málo, tak nás počas cesty v jej samotnom závere v dôsledku modernizácie železničnej trate neminula výluka. Keďže som sa zamestnal cez pracovnú agentúru, tak som sa nemusel takmer o nič starať, okrem cestovného lístka, ktorý som si musel na vlastné náklady kúpiť. O prácu, oblečenie, ubytovňu a jedlo vo fabrike bolo postarané.

Prvý pracovný deň prebiehal v pohodovej atmosfére a dopadol pre mňa viac-menej úspešne. Prečo viac-menej úspešne? Išlo skôr o zoznamovací deň s priestormi fabriky a absolvovanie viacerých školení, na ktorých som v dôsledku únavy z cestovania a nedostatočného spánku pôsobil unavene. To si všimol aj prednášajúci školiteľ a musel ma viackrát upozorňovať, aby som dával väčší pozor pri jeho výklade, že je to veľmi dôležité. Spánok v rozpätí piatich až šiestich hodín bol pre mňa očividne málo. Takže som bol veľmi rád, že môj prvý deň v novej práci trval iba päť hodín. Ale druhý deň sa už zarezávalo naplno pod dohľadom skúseného školiteľa, ktorý nás podrobne oboznamoval s výkonom práce.

Záučná doba trvá  štandardne tri týždne, ale nezriedka aj dlhšie. Prácu síce už pracovník vykonáva samostatne po mesiaci na pridelenom stroji, ale iba ako pomocná pracovná sila, ktorá je stále pod dohľadom pri výkone, aj keď už nepriamo. Na moje šťastie som sa uchytil, aj keď musím povedať, že som to nemal vôbec jednoduché a vylepšovať je stále čo aj napriek tomu, že vo fabrike už pracujem štvrtý mesiac. Nič iné mi neostáva, len naďalej na sebe pracovať, aby som si pracovnú pozíciu udržal aj naďalej, lebo s prácou som spokojný. V robote mi to ubehne „čo by dup“ už aj preto, lebo pracujem iba 7,5 hodín, v ktorých máme ešte tridsať minútovú prestávku. O robote v krátkosti len toľko. Ale s určitosťou sa ešte v nejakom z nasledujúcich článkov vrátim k tejto téme. To vám môžem sľúbiť. Čo ešte môžem spomenúť a nemalo by to prekážať, tak sú zamestnanci, ktorí na mňa, aj keď sa všetci ešte dobre nepoznáme, lebo je ich na desiatky a hneď niekoľkých národnosti, pôsobia dobrým dojmom. Nielen domáci a zo Slovenska, ale podľa mojich zistení z ich rozprávania, majú v tejto fabrike svoje miesto aj Poliaci a Ukrajinci a určite aj iné národnosti, s ktorými som zatiaľ nemal tú česť bližšie sa spoznať.

Počas takmer tridsaťročnej pracovnej aktivity som vystriedal hneď niekoľko zamestnaní a zamestnávateľov o ubytovniach a hoteloch ani nehovoriac. Takých bolo neúrekom, v ktorých mohol obsluhujúci personál, či už chcene, alebo nechcene, zhliadnuť moju prítomnosť. Moje dnešné ubytovacie zariadenie je, ako tomu ja nadávam „all inclusive“, v ktorom mi nič nechýba. Na izbe sme zatiaľ dvaja, ale kľudne sa môže nasťahovať aj tretí, lebo ide o priestrannú izbu, na ktorej nechýbajú okrem troch postelí, skrine a stôl, chladnička a samozrejmosťou je televízor. Že nám nechýbajú sprchy a umývadlá spolu s WC, tak to som už snáď ani nemusel spomenúť, veď dnes už tieto nevyhnutné zariadenia patria k povinnej výbave každého obdobného zariadenia. Áno, tomuto penziónu tieto štandardné a nevyhnutné zariadenia nechýbajú. Pre mňa je však veľkým prekvapením slušne vybavená kuchynka, ktorú okrem mňa využívajú aj ostatní spolubývajúci z času na čas, niečo malé uvariť, ako je to aj môj prípad. 

Čo sa týka môjho osobného voľna, tak z dôvodu, že sa momentálne iba oboznamujem s novým prostredím a prácou, po ktorej odpočívam, vo veľkej miere sa zdržiavam v ubytovni. Áno, našiel som si čas pozrieť sa do mesta a nahliadnuť do historickej časti. Z mesta som videl iba jeho malinký zlomok. Ide o moderné mesto, ako som už spomenul, na moje pomery rozľahlé s veľkými možnosťami pre oddych a relax. Čo som však zatiaľ mal možnosť zahliadnuť za tak krátky čas, tak môžem s čistým presvedčením prehlásiť, že sa mi v tomto meste páči. Keďže vykonávam fyzickú prácu, ktorá je vhodná pre fyzicky zdatných chlapov a keďže už nie som najmladší, tak potrebujem viac času na to, aby som sa zregeneroval, ako fyzicky tak psychicky, na nový pracovný deň. Tak aj preto mám menej času na prípadné oboznamovanie sa s mestom. V čase voľna, ktorého je tak akurát, prevažne oddychujem a pripravujem sa na ďalší pracovný deň. Zdržiavam sa vo veľkej miere buď na izbe, alebo vonku na terase s pivkom alebo šálkou kávy v ruke. Keď sa poberám do postele, lebo už je najvyšší čas, tak je u mňa dobrým zvykom už dlhšiu dobu dať si šálku čaju.

Na prechádzke

Keďže ide o mesto rozľahlé bližšie neznámym počtom obyvateľov, tak nebolo zatiaľ v mojich silách si ho pozrieť podrobnejšie. Poznám nanajvýš tak tri ulice, aj to iba z časti. Využil som príležitosť sa prejsť po jeho historickej časti, ale iba zo zvedavosti a iba na chvíľku, lebo som musel hneď bežať za povinnosťami ohľadom bankových produktov. Na námestí sa mi páčilo,  niekedy nabudúce sa  s vami určite rád podelím o jeho zaujímavosti. Trebárs krátkym článkom alebo peknou fotografiou s výstižným komentárom, napr. na mojom Instagrame. Z nočného života môžem spomenúť návštevu diskotéky. Za tri mesiace som stihol navštíviť diskotéku hneď dvakrát. Samozrejme, že sa mi páčilo, aj som tancoval, čo považujem za prekvapenie, lebo tanec nie je moja silná stránka. Potom to boli už iba obchody, nákupné centrá, ktorých je v tomto meste neúrekom. Nakupujem rád vo zvýšenej miere, v poslednej dobe okrem potravín aj zimné doplnky, lebo som sa ja nešťastník vybral do práce na ľahko, len s malým kufrom a najnutnejšími vecami. Čo mi urobilo veľkú radosť, tak že som pri kupovaní nabíjačky pre mobil v elektre naďabil na cestovnú žehličku za neuveriteľných ani nie 400 KČ. 

Teší ma, že mám prácu, aj s výplatou som spokojný. Za zarobené peniažky si predsa môžem kúpiť, čo potrebujem a načo mám chuť, tak kto by sa netešil. Čo ma mrzí a čo som chcel navštíviť a nepodarilo sa mi zrealizovať to, tak mi je ľúto, že som si nepozrel bližšie rieku Labe. Tá totižto preteká mestom. Na jednom z jej mostov som bol hneď niekoľko krát a stálo to za to, poviem vám ten výhľad, ale čo ma mrzí a čo som nemohol zrealizovať, tak turistickú atrakciu, o ktorej som sa dozvedel v televízii a ktorou je plavba výletnou loďou. Atrakciu zrušili kvôli výstavbe nového mostu nad riekou. Snáď mi to vyjde na budúci rok, keď dokončia nový most s predpokladom niekedy na jeseň.

Myslím, že som v krátkosti spomenul všetko, čo sa mojej novej pracovnej príležitosti týka, ale nebude to posledný vstup. Vidím to tak, že ich bude viac na túto tému, lebo je o čom písať. A možno mojimi nasledujúcimi vstupmi sa ⁷ zlepší aj môj obsah, čo sa kvality textového prejavu týka. Za ten sa vám, ak už to niekto číta, vopred ospravedlňujem.

 

Motto pre dnešok: Bez práce nie sú koláče

Taká obyčajná nedeľa

Je nedeľa 16. mája a mne sa po dlhšej prestávke chce znova vziať mobil do rúk s úmyslom vo Worde napísať niekoľko riadkov na môj blog. Pre tentokrát sa zameriam na stručný priebeh dňa, ktorý začnem vstávaním o 5.00 hod. a končiť budem plus-mínus nejaká tá minúta okolo 19-tej hodiny. Na záver dňa som si odmeral krvný tlak, tak ten tiež spomeniem. Nameraný tlak spomeniem v texte, ale doložím pre vierohodnosť aj jeho fotografiu. Krvný tlak si meriam raz za tri mesiace z dôvodu, že už nie som najmladší a aj preto, že som ešte len v nedávnej minulosti mal problém s jeho vyššími hodnotami.

S prebudením sa o 5-tej hodine ráno a bez budíka v poslednej dobe nemám žiadny problém, keďže sa prebúdzam o piatej už dlhšiu dobu. Že je tomu tak, vďačím najmä kvalitnému spánku. Ten sa mi upravil pravidelným pohybom v podobe práce okolo domu, keďže aj kvôli koronavirusu som momentálne doma a nechodím do práce.  Pomohli  aj prechádzky v slovenskej prírode raz týždenne, obvykle v nedeľu a skvalitnenie stravovacích návykov.

Po prebudení obvykle cvičím, ale keďže bola nedeľa a týždeň bol pre mňa fyzicky náročný, tak som cvičenie odložil na neskôr. Pobral som sa  rovno do kuchyne a urobil som si kávu, ktorú som vypil pri cigaretke. Nasledovali raňajky, pod ktoré som sa podpísal sám bez cudzej pomoci. Nešlo o zložitý úkon, určite to zvládne každý, kto si už skúsil uvariť aspoň čaj. Postup je nasledovný: položil som malý hrnček bielej farby, ktorý mám vyčlenený iba na prípravu detskej krupice a podobných vychytávok, akými je napr. kakao, na elektrický sporák. Do neho som nalial odhadom cca pol litra mlieka a hneď za studena som pridal tri polievkové lyžice detskej krupice. Popritom som nezabudol zapnúť sporák a potom vytrvalo neúnavne a do nemoty, najlepšie v jednom smere, som miešal drevenou vareškou, kým mlieko nezovrelo. Po zistení, že došlo naozaj k bodu varu, ešte chvíľku zotrvávam v miešaní. Mne sa osvedčila ani nie minútka, kým mi z mlieka po zovretí krupice z relatívne redšej tekutiny vznikne o niečo hustejšia konzistencia. Následne vypínam chutil, tak pridávam masielko, mám v obľube nielen v tomto prípade, ale aj v prevarenom mlieku. A na úplný záver pocukrujem kryštálovým cukrom, tiež nešetrím a cukrujem ostošesť. 

Keď mám všetko hotové,, ako má byť, začínam so stolovaním. Na raňajkách som si pochutil a mohol by som ich mať na stole aj obdeň. Považujem ich za výdatné raňajky, ak však nemáte nič na práci. Iba vylihovať, nanajvýš sa v papučiach pohybovať po dome, ako to bolo v mojom prípade v nedeľu 16. mája. V nedeľu sa u nás doma nepracuje, len oddychuje podľa vlastného uváženia. Všetka moja zvýšená  aktivita so zvýšeným pulzom bola ranná rozcvička po raňajkách, ktorá nasledovala po troche odpočinku, ktorý som si dožičil pri rannej hygiene pred umývadlom. Keď sa ráno umývam, stáva sa mi, že som hotový nezriedka aj po hodine. Zvýšený pulz som sa pobral stabilizovať do normálu v  obývacej izbe. Po  pracovnom týždni,* v ktorom prevládala fyzická práca, mi dobre padla mnou obľúbená poloha na chrbte na gauči, ktorý je hneď naproti televízoru. Ten je mojím dobrým spoločníkom okrem nedele nezriedka aj cez týždeň od 17-tej až do 23-tej hodiny. S výberom televízneho kanála som bol nadmieru spokojný. Nešlo síce o akčný film, ktorý je mojím obľúbeným žánrom, ale film z rodinného prostredia, v ktorom si zahral aj môj obľúbený herec a komik Lukáš Latinák. Film sa mi veľmi páčil, až natoľko, že sa mi nechcelo odbehnúť v čase reklamy si zapáliť cigaretu, alebo vypiť kávu, aby mi niečo neuniklo z deja filmu. Až na jednu výnimku, okolo 11-tej hodiny, kedy ma ani nie cigareta, ale hlad donútil navštíviť chladničku v kuchyni. Chladnička nesklamala, síce nepraskala vo švíkoch, ale vyberať bolo z čoho. Okrem salámy, mlieka a iných pochutín, ktoré mamka nakúpila v sobotu v našom obchode, som v nádobe na zeleninu naďabil na vodný melón. Aby som sa nenasýtil úplne a  chutil mi obed, tak si myslím, že som si správne zvolil. Za hodinku by už mohla doraziť mamka z kostolíka očistená od všetkých hriechov, ktoré za posledný týždeň napáchala. Keď skonzumujem melón, taká hodinka je postačujúca na to, aby bol žalúdok opäť  prázdny a nachystaný na obed, s ktorým sa pri sporáku od skorého rána popasovala moja mamka. Zvykneme jedávať  spoločne, aspoň na obed.

Nemohol som sa dočkať mamkinho návratu z kostola, tak niečo malé v podobe melóna mi dobre padlo. V nedeľu doobeda chodieva mamka spolu z ďalšími veriacimi v dedine na nedeľňajšie omše. Nebolo tomu inak ani v nedeľu 16-teho a keďže do jej návratu ešte nejaká tá minútka ostávala, tak mi nič iné neostávalo, len sa znova pobrať pred televízor, kde som vyčkal na jej príchod. Po ňom sme sa spoločne pustili do nedeľňajšieho menu, ktorým bola slepačia polievka a hlavné jedlo pečené kurča s ryžou a čerešňovým kompótom. Stolovanie prebiehalo ako obvykle v duchu našich pravidiel - kto varí obed, lebo občas aj ja varím v nedeľu, obvykle však iba druhé jedlo, nielen mamka, tak ten aj servíruje. Mám to rád, keď ma niekto obslúži s jedlom a nerobí mi problém aj vyčkať na druhé jedlo, ak som v predstihu s polievkou. Obed samozrejme chutil veľmi, lebo moja mamka varí veľmi dobre a podľa mojich chutí.

Po obede je u mňa dobrým zvykom v nedeľu si aspoň na hodinu oddýchnuť v polohe ležmo so zavretými očami. Neváhal som ani tentokrát a uložil som sa vo svojej izbe. V pláne mala byť jedna hodinka, ale dožičil som si viac z dôvodu, že som sa prebral až po troch hodinách. Pravdepodobným dôvodom mojej únavy bol namáhavý pracovný týždeň. Po prebudení sa a vykuknutí z okna došlo z mojej strany k zisteniu, že máme návštevu. Bola to moja mladšia sestra Majka v sólo výprave. Neváhal som ani na sekundu a pobral  z izby po schodoch na nižšie podlažie do kuchyne za návštevou. Veselo sme debatovali, jedli a popíjali asi hodinku, keď došlo k môjmu zisteniu, že prestalo vonku pršať, tak som neváhal a po ospravedlnení sa Majke pobral na prechádzku do nášho chotára. Vypotiť čaj a jedno pivko, ktoré som vypil. Aj som sa zapotil na prechádzke, ktorá je už neoddeliteľnou súčasťou môjho života po zdravotných komplikáciách. Urobil som dobre, že som sa pobral na prechádzku, aj keď hneď na jej začiatku bolo nad slnko jasné, že to nemusí dopadnúť najlepšie.  Prechádzka v trvaní necelej hodiny mi prospela veľmi a neľutujem ani to, že na záver som trošku zmokol. Na moje šťastie som utekať nemusel, len som zrýchlil krok, aby som nezmokol do nitky. A ani som nezmokol, aj v kroku som spomalil hneď v úvode, išlo iba o planý poplach, ako je pre mesiac máj typické, že môže pršať každú chvíľku v krátkych intervaloch.

Tak natešený, že som nezmokol, lebo išlo iba o slabý dážď v trvaní niekoľkých minút, pred ktorým sa dá zutekať, som sa vrátil domov. Keď som prišiel domov, na moje počudovanie, Marianku som našiel vo dverách vychystanú na odchod nabalenú domácimi vajíčkami. Aj sme sa pobozkali, Majka už je zaočkovaná ako aj ja, ale s rúškami, lebo opatrnosti nikdy nie je dosť. Po jej odchode do 19-tej hodiny ostávalo len zopár minút. Stihol som sa ešte osprchovať, sprcha mi dobre padla po prechádzke. Po osprchovaní som sa znova uložil na svoje obľúbené miesto v obývacej miestnosti, ktorým je gauč a siaham po ovládači od televízora.

A to je všetko, čo som chcel pre dnešok opísať, čo sa mi prihodilo v nedeľu 16. mája 2021. Už musím končiť, ale nie že by nebolo o čom písať, ale mamka okrem toho, že výborne varí, ale aj výborne pečie a mne sa chce okoštovať jej orechový koláč, ktorý práve upiekla a ktorého vôňu cítim cez okno mojej izby. Sľuby sa majú plniť a ako som sľúbil hneď na začiatku, že v závere spomeniem svoj krvný tlak, tak jeho hodnota v kľudnom stave už rok neprekročila hodnotu 140/90 LDH. Po mojich opatreniach, ktorými  sú pohyb, viac spánku a zníženie hmotnosti, pohybuje sa niečo málo nad 130/80 LDH. Že je tomu tak a že nešvindľujem, fotku prikladám:  

 Motto: Čo môžeš urobiť dnes neodkladaj na zajtra.

 

S pozdravom Peter I.

Pekný deň prajem.